lfcway.com - Liverpool FC

Bude tomu 10 rokov, čo náš kapitán po prvýkrát obliekol farby LFC. Nielen o týchto desiatich rokoch sa dočítate v preklade častí z jeho autobiografie.

V prvej kapitole svojej autobiografie opísal Steven Gerrard nepríjemné zranenie počas futbalu na skládke. Úvod druhej kapitoly prináša ďalšiu nepríjemnú skúsenosť z jeho života. Tentokrát však nešlo o smolu mladého Stevena, ale o jeho detskú hlúposť.

Dospievanie a zosilňovanie

Nikdy som nechodil za školu. Nikdy. U otca by nikdy niečo také neprešlo. Dôsledky záškoláctva, tajného fajčenia alebo jazde na čierno boli nemysliteľné. Otec mi dal párkrát „zaucho“ a takisto ma pokarhal, ale nešlo o nič, čo by ubližovalo. Svoje sklamanie ukazoval rôznymi spôsobmi. Mal pohľad, ktorý mi vedel zlomiť srdce. To, čo mi zabránilo vo flákaní sa, bol strach z pokazenia si vzťahu s otcom. Ten nikdy nepotreboval používať násilie alebo zvyšovať hlas k tomu, aby Paula a mňa učil, čo je správne a čo zlé. Nestrpel by, ak by jeho deti nemali rešpekt k hocikomu. Netoleroval by príchod polície domov do Ironside. Mnoho ľudí búchalo na dvere, aby sa sťažovalo na to, že im Paul a ja hádžeme kamene do okien, ale nikdy u nás nebola polícia. Nikdy.

Raz som to zbabral. Iba raz. Kradol som a chytili ma. S kamarátom sme robili neporiadok v centre Liverpoolu, robili sme to ako 11-roční, jednoducho sme boli hlupáci vo Woolies. Päť libier nás delilo od nášho príchodu domov a zatknutím v „Maccies or Wimpy“ na Lime Street.

Problémom bolo to, že som kvôli domácim úlohám potreboval písacie potreby, iba milimetrový papier a perá – obyčajné školské hlúposti. Za cieľ sme určili Woolies. Zakrádali sme sa hore a dole uličkami a schovali perá do vreciek a papier do môjho kabátu. Isto sme spoločne kráčali k východu. Plán sa zdal byť vykonaný. Skvelé. Vo vrecku som hmatal peniaze na burger a kolu na Lime Street. Pokojne, pokojne. Krok cez dvere na chodník, zatoč vľavo, priprav sa...

Našu cestu zastavilo zvolanie. „Oj,“ prišiel hlas, ktorý v nás zmrazil krv. „Stojte.“ Do rite. Stál tam ochrankár z Woolies. Nemohol som sa pohnúť, bol som veľmi vystrašený. Oboch nás chytil za golier. Do rite. Bol to najhorší deň v mojom živote. „Je to tu,“ pomyslel som si, moje srdce a myseľ závodili. „Všetko som skazil, Liverpool skončil. Klub bude šialený. Otec ma odriekne. Do rite.“

Ochrankár nás odvliekol späť do Woolies, do kancelárie a vzal si na nás papier. „Z akej ste školy?“ kričal, „Kde bývate? Dajte nám ihneď vaše telefóny.“

V hlave som mal zmätok. „Nemáme telefón,“ klamal som. Ochrankár začal v tvári červenať. „Potom mi daj tvoju adresu.“

Nemohol som sa zmieniť o Ironside. Otca by porazilo, ak by fízli prišli. "Mysli!" Strážnik sa spýtal znova, tak som mu dal adresu domu mojej tety. Zapísal si ju, znova nás vykarhal a vykopol z Woolies.

V hlave som mal neporiadok. Bežal som na Lime Street. Z Woolies budú volať do školy, následne získajú číslo na otca, a potom to príde, moje uzemnenie, na dlhý čas žiadny futbal.

Keď som v Huytone vyskočil z vlaku, nemohol som čeliť Ironsidu. „Otec ma za krádež určite zabije,“ myslel som si. Ísť domov neprichádzalo do úvahy, preto som šprintoval k tete Lynn. Pustila ma dnu, posadila a počúvala. „Pôjdeš a stretneš sa s otcom?“ prosil som ju. „Prosím, zisti, či je v poriadku.“

Teta Lynn odišla do Ironside a vysvetlila otcovi ako hrozne som sa cítil. Neskoro. Otec už o mojej krádeži v obchode vedel. Zlé novinky sa šíria rýchlo. Niekto z Woolies bol u St. Micka, odtiaľ volali otcovi a ten už bol na bojovom chodníku. Otec prišiel, stiahol ma späť domov a nakričal na mňa, poriadne. Pozrel mi do očí a mučil ma: „Prečo si to spravil?“ kričal. „Prečo si kradol? Prečo si za to nezaplatil? Prečo si mňa alebo mamu nepožiadal o peniaze? Prečo? Prečo? V tejto rodine kradnutie tolerovať nemôžeme. Ďalšie pokarhania dostaneš v škole. Budú chcieť vedieť, prečo si kradol veci.“

Vo vlaku naspäť z Lime Street, v tomto hroznom momente, mi napadla prehnaná myšlienka: „Otec,“ spustil som, „ak sa škola spýta, poviem, že som potreboval písacie potreby na domáce úlohy. Spravil som to kvôli škole. Neboli to sladkosti. Bol to milimetrový papier.“

Otec na mňa pozrel a povedal: „To ma nezaujíma.“

Výhovorka nezabrala, bola neskutočne slabá. Nič ma nemohlo zachrániť od domáceho väzenia.

Otec ma potom zasiahol ďalšou smrtiacou myšlienkou. „Ak to Liverpool zistí, si v oveľa väčších problémoch, Steven,“ povedal. „Čo si dopekla o tebe bude myslieť Steve Heigway? Doteraz si sa možno vykrútil zo všetkého, ale za toto ťa môžu vyraziť.“

Tieto slová do mňa vrazili ako guľa na búranie budov. Milujem otca, nenávidím, keď ho vidím sklamaného. Milujem Liverpool. Jeho myšlienka mi naháňala husiu kožu. Futbal bol všetkým o čom som sníval. Prečo som kradol? Ježiši, aký malér. Kradnúť bola hlúposť. Mal som peniaze, a ak by som aj bol bez nich, nemal som to robiť. Rodičia Paulovi a mne vždy hovorili: „Nekradnite. Ak niečo chcete, budeme sa nadovšetko snažiť dať vám to.“ Idiot, bolo to tak, kradol som a teraz čelím dôsledkom.

Keď ma otec karhal, mama stála vo dverách, sledovala a počúvala. Mama chcela otcovi zdôrazniť vážnosť situácie, ale tiež bola za ním, aby sa uistila, že nepoužije opasok. Ja a Paul sme boli mamini chlapci, a tak nás chránila. Vždy som mame odvrával. „Oh, mami, prestaň,“ hovoril som, keď stála pri mne. Vždy, keď mi ustúpila, zjavil sa na jej tvári úsmev. Jej láska k nám znamenala pre mňa a Paula únik pred bitkami. Mama bola viac utiahnutá ako otec. Ten bol kvôli incidentu vo Woolies rozzúrený, ale mama sa chcela uistiť, že ma nezbije. Mnoho detí, ktorých prichytili fajčiť alebo kradnúť, dostali od otcov opaskom. Keď prišiel môj komplic z Woolies domov, určite dostal poriadnu bitku. Otec ma len poslal do izby a na tri dni ma tam zavrel. Zdalo sa to ako šesť mesiacov.

U Paula som sympatie nezískal. Práve naopak. Smial sa z toho, že som uväznený vo vlastnej izbe. Na mojich dverách zaznelo klopanie a počul som šepot, „Stevie, idem do mesta. Bude to skvelé. Poď.“ Ďakujem. Hnusne mi ubližoval. „Počítač na prízemí,“ povedal Paul cez dvere, „máš chuť zahrať si hru?“ Paul vedel, že nemôžem prísť. Bol to iba žart, ale mňa šlo rozkrájať. Počul som, ako Paul beží von a organizuje futbalový zápas. Hlasno zvolal všetkých ostatných chlapcov z Ironside. „Kto chce hrať futbal? Poďme na to.“ Bolo to mučenie.

Počul som, že zápas začne, v slzách načúval radostné výkriky, žartovanie, zvuky osláv. Nemohol som ujsť. Moja izba bola vpredu. Kamaráti na mňa cez okno kričali: „Stevie, Stevie, je to parádny zápas, veľká škoda, že sa nemôžeš pripojiť. Páčilo by sa ti to.“ Po ich slovách nasledoval cez okno krutý smiech. Moji kamaráti. Môj prekliaty brat! Vedeli, že som to počul. Vedeli, že ma to ubíjalo. Keď prestali vykrikovať, prikradol som sa k oknu, aby som sa na nich závistlivo pozrel. Bola to moja chyba. Zaslúžene som znášal toto osamotené väznenie.

Zdroj: Steven Gerrard: My Autobiography