FSG sa rozhodla podržať Rodgersa. Toľko holý fakt pre niekoho znamenajúci len nezúčastnené mávnutie rukou s prídavkom „no a čo?“ Idea bostonských majiteľov ale ponúka jeden príklad a tiež aj kladie otázku, či klub od rieky Mersey potrebuje nového vlastníka.

Fenway Spors Group (v tom čase ešte ako New England Sport Venture) kúpil Liverpool FC pred 4,5 rokmi. V dobe, kedy bol LFC ako taký po šialenom hospodárení texaských kovbojov Hicksa a Gilletta jr. na pokraji finančného kolapsu.

Príklady Leedsu či glasgowských Rangers sme si z fanúšikovského pohľadu ani trochu nepripúšťali, o to bolestivejšie bolo zistenie, že ten bankrot bol fakt reálne blízko, o to bolestivejší by bol pád o niekoľko súťaží nižšie.

Prišla ale FSG, teda NESV, ktorá sa postupne pretransformovala na FSG, Henryho firma zaplatila dlhy, ktoré LFC mal voči bankám Wachovia a Royal Bank of Scotland a všetko začínalo byť v najlepšom poriadku. Pomyselné svetlo na konci tunela.

Nevadilo ani to, že nový majiteľ pochádza z USA. Teda rovnako ako jeho predchodcovia, ktorí niekdajšiu anglickú futbalovú pýchu dohnali takmer ku krachu.

Pekná (i klamlivá?) vízia

Henry (spoločne s kamarátom Wernerom, ktorý sa stal prezidentom LFC) predstavil víziu dlhodobej finančnej stability, reálnych prestupových čiastok – nepreplácania, zdravého marketingu, ekonomického a športového rastu.

V časoch, kedy sa množstvu fans The Reds nepáči, aké veľké čiastky sa vynakladajú na prestupy hráčov a ich platy, to bola veľmi sympatická, dokonca priam liverpoolska cesta.

Jednoducho povedané, nakúpim mladých a lacných a urobím z nich úspešných, teda úspešných na športovom poli a vybavená vec. Do toho pripomenutie si, že Liverpool stále láka tie najväčšie futbalové mená a navyše si ich môže dovoliť, znelo veľmi lákavo + Rodgersom predpovedaný tiki-taka herný štýl s pevnejšou defenzívou a istou reformou ofenzívy.. Ajaj... Budúcnosť je v jasných farbách, vraveli si mnohí.

Dozrel čas pozrieť sa na veci reálne

O 52 mesiacov neskôr je najvyšší čas na bilancovanie. Po ekonomickej stránke svoje sľuby FSG zvládla, klub je v kladných číslach, marketingové mechanizmy fungujú.

Po športovej je to ale slabota. Preflákalo sa zhruba 350 mil. libier na prestupy, veľká väčšina z nich sa nepodarila. Experiment s prestupovou komisiou, ktorá si navyše pomáha štatistickým softwarom zlyhal, rovnako tak vo veľkej miere aj manažéri Dalglish a Rodgers, nastala situácia, kedy sa veľkí hráči ku nám nie že nehrnú, ale húfne možnosť zahrať si v červenom drese odmietajú.

Jeden by si povedal, že sa Liverpool dostal do priemeru – po športovej stránke, samozrejme, čo aj umocňuje fakt, že sme Ligu majstrov hrali za posledných 5 rokov len raz, v lige sa v tomto období dosiahol len jeden výraznejší výsledok - 2. miesto v 2013/14. Do toho Dalglishov Ligový pohár, čo pri tak vysokej hráčskej investícii nemôže byť dôvodom na spokojnosť. Lenže pre amerických majiteľov očividne je.

Rodgers sa navyše stal prvým manažérom liverpoolskej histórie, ktorý v prvej trojročnici vo funkcii nevyhral zhola nič.

Slepá dôvera, či správny predpoklad? Alebo proste len nezáujem...

FSG aj napriek tomu rozhodla, že môže lavičke The Reds šéfovať aj naďalej. Čo to pre tím z mesta Beatles bude v konečnom dôsledku znamenať nie je potvrdené, kontúry sú ale načrtnuté poriadne nahrubo. Stačí sa len pozrieť, s akými menami sa LFC v médiách spája.

Navyše, anglickí hráči (až na výnimky) sa so svetovou špičkou nemôžu rovnať, v tomto sa proste Rodgers mýli.

Príklad

Aktuálna situácia pripomína historický byt v luxusnej časti centra. Ten ale chátra, keďže naň pôvodný majiteľ kašle, na čo negatívne reagujú nielen susedia, ale aj občania, ktorým záleží na tom, aby sa byt zachránil. Veď ponúka históriu, má príbeh, ktorý sa dedí z generácie na generáciu. Je súčasťou istého dobového koloritu.

Jedného dňa do hry vstupuje bohatý investor, ktorý situáciu berie za príležitosť - ako inak, finančnú. Má už s kúpou nehnuteľností skúsenosti – síce nie priamo bytov ale predpokladá, že princíp je rovnaký.

Podarí sa mu ho teda získať, musí ale vyrovnať podĺžnosti, investovať do rekonštrukcie. To sa deje okamžite, pozitívne ohlasy silnejú.

Nový majiteľ má ambíciu byt prenajať, aby z neho mal pravidelný zisk. Pri fungovaní ostatných obchodov mu ale nejde o to, aby ten vynášal neviem ako dobre. Stačí pár stovák eur mesačne.

Nový vlastník si uvedomuje, že prvotná investícia do bytu, do jeho prerábky a zariadenia musí byť vyššia. Už len kvôli prestížnej lokalite, v ktorej sídli, už len kvôli tomu, aby doň nalákal solventnejšieho nájomcu a naplnil prvotný zámer – pravidelne prichádzať k istému (nezáleží na tom či vysokému) zisku.

Rekonštrukciou poverí firmu, ktorá je prvá po ruke, poskytne jej slušné finančné prostriedky. Tá ale nie je tak odborne zdatná, ako sa zdalo, byt síce prerobí do podoby, ktorá na prvý pohľad vyhovuje požiadavkám, dokonca ho aj zariadi, ale za „komponenty“ (elektrina, vodoinštalatérske práce, ale aj nábytok, TV, práčka a pod.) zaplatí oveľa viac, ako sa čakalo. Navyše je tu jeden zásadný prešľap – tieto nie sú ako cena nadštandardné, ale len priemerné.

Plynie čas, byt je v užívaní nájomcov, majiteľovi pravidelne mesačne platia. Všetko funguje tak ako má, kde tu sa ale ozve hlas nespokojného suseda, že by domáci mohli byť aj menej hluční.

Po nejakom čase sa majiteľ v byte zastaví. Nefunguje termostat, tečie radiátor, stierky sú popukané. Rozhodne sa teda zainvestovať opäť, opäť volí toho (firmu), kto je k dispozícii, nezáleží na tom, koľko má s takouto prácou skúseností.

Situácia sa opakuje, resp. je ešte o čosi horšia. Nájomcovia pravidelne poriadajú v byte parties, susedov to pomaly, ale isto prestáva baviť. Navyše po večierkoch prichádzajú na rad nové a nové problémy s interiérom – poškodilo sa toto, nefunguje tamto.

Hlasy o tom, že nie všetko je podľa pôvodných predstáv sa dostanú aj k majiteľovi. Ten zavolá svojmu podradenému a nariadi mu, aby situáciu vyriešil. Už predtým je zrejmé, že škody na majetku sú niečím, čo je neprijateľné a spôsobuje to vlastníkovu nespokojnosť.

Domáci ale platia nájomné načas, takže sa vlastne nič zásadné nedeje. A to ani vtedy, keď si susedia myslia, že majiteľ situáciu vyrieši, že ideálne do bytu nasťahuje niekoho iného.

O to viac sú sklamaní, keď ten prostredníctvom podriadeného, ktorému domáci sľúbia, že si už dajú pozor a budú menej pařit a otravovať všetkých naokolo, dáva nájomcom ďalšiu šancu. Susedia sú sklamaní, v hlavách im behá myšlienka, aké by to bolo super, keby majiteľ ten byt predal.

On ale nemusí. Byt mu pravidelne vynáša, pri iných výnosnejších obchodom nemá ambíciu, aby zarábal viac, problémy susedov s nájomníkmi sú mu, takpovediac, šuma fuk a to aj vtedy, keď si aktuálne bývanie hľadajú oveľa slušnejšie a zodpovednejšie typy, ktoré by takisto nemeškali s nájomným.

Navyše je veľmi nepravdepodobné, že by sa objavil nejaký bohatý strýko a majiteľovi predostrel ponuku, ktorá sa neodmieta. Však bytov naokolo je dosť, môže si vyberať inde.

Z nehnuteľnosti v skvelej lokalite s nádychom histórie sa teda postupne stáva niečo, čím sa pýšiť nemožno. A spomienky na časy, kedy bol ozdobou celej štvrte sú síce fajn, ale jednak k vyriešeniu situácie nevedú a sú navyše klamlivé. Hlavne ale, že majiteľ si mesačne príde na istú zanedbateľnú sumu a má svätý pokoj. Nespokojní susedia sa môžu aj rozkrájať, nič sa nezmení...