“Heatmapy“ na Guardian schémach nám ukazujú, že Kenny možno zmenil predsezónnu otázku z „Koho použije Liverpool na podporu Andyho Carrolla?“, na „Ako by mohol Andy Carroll a ostatní čo najlepšie podporiť Luisa Suáreza?“

Nakoniec som prišiel na kĺb schémam zverejňovaným pravidelne denníkom Guardian (Guardian tactical chalkboard thing). Už nemusím vôbec chodiť von medzi ľudí. Tieto schémy sú zdrojom všetkých mojich znalostí. Stačí si vymyslieť nejakú narýchlo premyslenú teóriu, naplniť ju premennými a predtým ako niekto povie ”Jordan Henderson rozdá viac nahrávok a úspešne oberie o loptu viac súperov, ako by zdalo len voľným okom”, vieme, že naše nespočetné výpočty a všetky staré futbalové pravidlá sú k tomu úplne zbytočné.

Ozbrojený a nebezpečný, som si zadal moju teóriu testujúcu cieľ. V poslednej dobe som mal taký pocit, že Dalglishovo-clarkove taktické manévre začínali vidieť tandem Carroll/Suárez v úplne novom svetle. Výsledná analýza bola, že jedno z najlepších využití Carrolla je ako baranidlo, veľkého muža na hrote, viac literárne ako metaforicky „na ramene“ posledného obrancu. Pripravený a schopný vrhnúť sa na zakončenie krížnych pasov, aby Comolli strávil 50 miliónov minutých toto leto.

Podobne Luis Suárez, kúpený ako umelecký doplnok ku Carrolovmu trochu neokrôchanému prejavu, sa na začiatku javil viac ako David Silva, ako tvorca hry, zakladajúci naše útoky, využívajúci príležitosti medzi šestnástkami alebo v krídelných priestoroch. Mnoho 4-2-3-1 rozostavení bolo v predsezónnych dohadoch, kde Suírez bol takmer vždy ako jeden z troch podhrotových hráčov. S čím nikto nepočítal bolo to, čoho znamenia sme mohli vidieť uprostred našich trosiek na White Hart Lane a čoho bol určite nudným svedkom doma s Vlkmi a tiež opäť vo víkendovom derby. Skôr než sa zhostil role top zakončovateľa v útoku, ako jeho najvyspelejší zástanca, Carroll namiesto toho hral podpornú rolu pre muža, o ktorom si mnohí mysleli, že ho bude v skutočnosti len zásobovať „jedlom a pitím“, Luis Suárez.

Či už sa chúlia v útulných krčmách, okolo zvukových záznamov zo zápasov alebo prispievaním na fórach, futbaloví fanúšikovia po celom svete diskutovali o Liverpoolskom letnom „nábore“ takmer výhradne v rámci odpovede na jednu kľúčovú otázku:„Tak kto prinesie tak potrebnú krídelnú hru a kvalitné krížne nahrávky pre hlavičkovanie Andyho Carrolla?“

Bolo to tak často opakované a označené, ako skutočné kritérium pre ďalšiu fázu vývoja LFC, ktorý za krátky čas mal byť vynaložený k vyriešeniu základných predpokladov. Po prvé, je tu predpoklad, že veľký Andy je prvé meno v hlave Kennyho Dalglisha, keď sa prebudí ráno s jeho notesom a ceruzkou v posteli. Potom je tu zjednodušený taktický zámer Kennyho a spol:”dať to na krídlo, center, veľký Andy hlavou skóruje, máme 3 body a ideme domov“.

Uprostred trosiek a obviňovaní vychádzajúcich z červených kariet po masakre na White Hart Lane, sa objavili zvláštne názory:“O čom sakra Dalglish rozmýšľal, ked nechal Andyho hrať na krídlach?“. Tá istá kritika sa neozývala o týžďeň skôr pri víťazstve nad Vlkmi, hoci Carrolla bolo opäť príležitostne (a teraz aj efektívne) vidieť v krídelných priestoroch. Carroll sa nestáva zrazu krídlom, aj keď akonáhle sa objavil na novej pozícii, mohli sme vidieť oveľa viac rozmanitosti v našej hre. Základ jeho novej hry vyzeral, že aj on bude ostávať na „posvätnom území“ normálne vyhradenom pre telesne subtílnejších hráčov so skvelým myslením a technikou.

Nie, že by sme boli svedkami jeho prerodu, ako u Jariho Litmanena, pretože jeho celkový výkon bol viac podobný v rozsahu a rozmere Emilovi Heskeymu počas jeho jedinej sezóny v Liverpoole (2000/2001). Na ten jeden rok sa Emil stal nebrániteľnou útočnou kompletnou mašinou. Dokázal podržať hru s jeho „suchým zipsom“ na hrudi, nezadržateľne skórovať hlavou, napádať súperových hráčov, neustále si nabiehať do voľných miest a vysielať nebezpečné strely. Alebo využiť rýchlosť a silu, aby sa dostal za obranu a podporoval útočné snaženie. Aká tragédia pre Houllierov Liverpool, že nedokázali objaviť niektoré psychické prekážky, vďaka ktorým už nezopakoval skvelú sezónu.

Carrollova hra, nápadne pripomínajúca práve Heskeyho nebola jediným retro prvkom v našej útočnej hre v zápase s Vlkmi. Suárez s jeho vlastným veľmi vrtkým štýlom hry napodobňuje pohyb a zaujatie pre hru Michaela Owena počas jeho úspešnej éry (1999 - 2003).

Ak je Carroll útočník zbiehajúci si hlboko dovnútra ihriska, pripravený na zaútočenie, potom Suárez prevzal pozíciu po Rushovi/Owenovi na pätách posledného obrancu, pripravený využiť svoju rýchlosť a prefíkanosť k úniku do priestorov, kde sklapne naprázdno každá offside pasca a môže si zatancovať posledné tango medzi útočníkom a brankárom.

Pozerajúc youtube videá Andyho Carrolla v Newcastli som objavil dosť dôkazov ako môžeme profitovať z viac zasunutej pozície. Dokáže potiahnuť loptu po krídle a jeho schopnosť vyhrávať vzdušné súboje mu umožňuje vletieť do lopty a odraziť brániaceho hráča. Operujúc viac mimo šestnástky ma zároveň ideálnu pozíciu dostať sa k loptám, ktoré vyústia v jedovaté gólové strely. A akých svedkom sme boli počas demolácie Manchesteru City na Anfielde minulú sezónu, s 20 yardovou delovou strelou, ktorou sme otvárali skóre zápasu.

Pre Suáreza úlohu Owena zoslalo samo nebo. Má slobodu pohybovať sa kde mu to vyhovuje, improvizovať na celej ploche a využívať svoju rýchlosť, kde je to najefektívnejšie. Suárez je jasne iný hráč ako bol Owen, ale ozývajú sa hlasy zo zlatej éry zabudnutého hrdinu, vďaka Luisovej neuveriteľnej túžbe po góle a neuhasiteľnom smäde dostať sa za obranu súpera.

Formácia 4-2-3-1 je v súčasnosti skutočne v móde pre viacerých trénerov po celom svete. V televíznych taktických tabuľkách a futbalových hrách sa vyskytuje ešte častejšie. Táto formácia vyzerá obzvlášť dobre na zelenej tabuli, pretože poskytuje dojem, že Váš tím útočí so štyrmi hráčmi, čo je skvele vyzerajúce a sexi.

Pravda je taká, že táto formácia nie je vo svojej podstate zameraná na troch voľne sa pohybujúcich útočných hráčov. Je to návrat k viac talianskej futbalovej škole, kde obrana, zjednodušene povedané bola vždy považovaná za najlepší útok. Systém 4-2-3-1 nie je o moc viac či menej, než to čomu sa bežne hovorí 4-5-1, čo je vlastne iba opatrnejšou verziou 4-4-2.

Rozdiel medzi 4-4-2 a 4-5-1? V systéme 4-5-1 (4-2-3-1) sa druhý útočník často vôbec nenachádza. Namiesto toho on je to, čomu hovoríme Tresquartista, alebo ofenzívny tvoriaci záložník v jednoduchej reči. Aby sme boli fér k modernej futbalovej teórii, je tu malý rozdiel medzi 4-2-3-1 a 4-5-1. Staré poňatie tejto stratégie bolo zamerané na udržanie stredu pola pod kontrolou. Systém 4-2-3-1 tiež vychádza z tohto konzervatívneho predpokladu, ale zahŕňa viac ofenzívne zmýšľajúcich hráčov na krajných pozíciách, ktoré sú ideálne na prepnutie z preťaženej defenzívnej zálohy na útok so štyrmi hráčmi. V skutočnosti, staršia 4-5-1 zostava to mohla poskytnúť tiež, ale jednoducho sa tým tak často neprejavovala.

Pri pohľade na moderný Liverpool so zamýšľanou 4-2-3-1, väčšina expertov má tendenciu vidieť LFC s Carrollom ako „1“, podporovaného zo stredu poľa Suárezom a dvoma krajnými hráčmi. Problémom je, že väčšina trénerov očakáva, že keď príde k strate lopty, „útočiaca trojka“ pod útočníkom by sa mala vrátiť späť a doplniť stred poľa.

Fajn teoreticky, ale tým otupíme gólovú hrozbu hráčov ako Luis Suárez, hrajúcich na pozícii podhrota hneď za útočníkom. Systém hry žiada od nich pohybovať sa až príliš veľa v priestoroch ihriska, kde nie sú príliš nebezpeční pre súpera. V druhom rade by príliš často uviazol v bitkách v strede pola za loptou, čo v skutočnosti nie je jeho parketou.

Počas derby s Evertonom (2:0) bolo jasné, že Kenny spätne sledoval priebeh zápasu s Vlkmi, ktorý bol dostatočný k opätovnému preukázaniu úspešnosti spojenia Suáreza a Carrolla vo viac tradičnej „malý a veľký“ pozícii. Je jasné, že to je experiment, ktorý stojí za to zopakovať, ale nech už je to využitie v 4-4-2 (alebo 4-3-3 varianta) alebo s Carrollom efektívne hrajúcim jedného z troch hráčov za Suárezom. To všetko bude závisieť od rôznych testov, ktoré nás práve čakajú.

“Heatmapy“ na Guardian schémach nám ukazujú, že Kenny možno zmenil predsezónnu otázku z „Koho použije Liverpool na podporu Andyho Carrolla?“, na „Ako by mohol Andy Carroll a ostatní čo najlepšie podporiť Luisa Suáreza?“

Vznikajúca pravda je, že je možné, že sme sa všetci pozerali v zlom smere a že Dalglish ešte len rozbehol jednoducho majstrovský taktický kúsok, ktorý nie len, že vezme tlak z Carrollových pliec, ale tiež správne využije najúčinnejší nástroj nášho útoku – Lusia Suáreza.

Či tak alebo onak, záznamy zo zápasov s Vlkmi a z Goodison Parku naznačujú, že s Luis – Carroll kombom Liverpool smeruje priamo k bránam kvalifikácie o Ligu majstrov.

príklad Guardian tactical chalkboard

theanfieldwrap.com / Rob Gutmann