Mourinha, Figa, či C. Ronalda to na Anfield neťahalo

Ôsma časť seriálu Čo sa nikdy nestalo, alebo miesto, kde si pripomenieme pár „záležitostí“, ktoré síce mohli, ale nikdy neuzreli svetlo sveta. Dôvody sa rôznia, výsledok je rovnaký.

Niekedy však vyzerá vtipne a odľahčene, inokedy sme radi, že sa tak napokon nestalo, niektorý vyzerá tak a ten ďalší zasa onako.

Stačí si zobrať hráča, či situáciu v LFC, prípadne samotný klub a predstaviť si, čo by sa stalo, keby sa okolnosti vyvinuli tak, že mu do cesty príde niečo, čo je buď všeobecne želaným názorom, alebo len zhlukom zvláštnych náhod. A samozrejme si priblížime, k čomu by takáto kombinácia mohla viesť a prečo sme radi, že neviedla a naopak, prečo radi nie sme.

Aktuálne je tu teda 7. časť, ktorá aj ponúkne vysvetľujúci príklad vyššie uvedeného mierne nezrozumiteľného. 🙂

Figo, C. Ronaldo, Mourinho, Deschamps … Veľké mená bez záujmu

Nie je žiadnym tajomstvom, že v priebehu rokov sa LFC pokúšal získať kdekoho. Samozrejme aj veľké mená svetového futbalu, či talenty, pretože klub od rieky Mersey sám seba stále radí medzi veľkých a podľa tejto logiky by veľkí hráči mali hrať za veľký klub. To preto, aby prinavrátili zašlú slávu.

Vďaka (sem patria úvodzovky), resp. práve kvôli 20-ročnej stagnácii, či ak chcete uspokojeniu sa, ušiel Liverpoolu pomyselný vlak. Anfield ako destinácia pre atraktívne mená bol skôr neatraktívny (však Morientes? :)) a to z jednoduchého dôvodu – reálne zapojenie sa do boja o titul bolo nanajvýš tak v subjektívnych polohách myšlienkových smerovaní vedenia, realizačného tímu a fans. Nie však v ponuke reality, ktorá sa aj v tejto polohe javila dosť kruto. Samozrejme zahŕňajúc výnimky.

Napr. po veľkolepom roku 2001, kedy The Reds vyhrali 5 trofejí, sa na tomto rovnako, ako po skvelom obrate vo finále Ligy majstrov 2005, nič nezmenilo. A to je jednoznačne chyba vedenia, čo pri spomenutí mien ako boli Moores, Parry či americkí žoldáci Gillett jr s Hicksom, je len úplne zrejmým vyústením ich neschopnosti ponúknuť klubu to, čo potrebuje – teda možnosť dostať sa na pôvodné miesta. Prípadné posily zvučnejšieho mena teda radšej dali prednosť konkurencii.

A tak počas rokov do LFC neprestúpil C. Ronaldo, ktorý si meno urobil tak v Premier League, ako aj v Primera División (samotný Houllier priznal, že sa Portugalčana ešte, keď mal 17 pokúšal získať), Figo, ktorý bol už už v LFC, Benítez ho dokonca bral ako hotového hráča a napokon nič. Ďalším menom je Barry, aktuálne hrajúci za Man City, ktorého pokus o angažovanie zmenil kamarátsky vzťah Beníteza s M. O´Neillom na mierne nevraživý, pričom to isté platí aj o tom Španielovom voči Alosnovi, ktorého vlastne týmto ťahom vyštval z klubu. Spomeniem aj Walcotta, ten sa sám nechal počuť, že je fanúšikom The Reds. To ale bolo pre kompetentných málo.

Je tu aj ďalšie meno – Patrice Evra a teraz si odmyslime, že ide o niekoho, kto Suárezovi nalepil na čelo nálepku rasista. Houllier sa tohto Francúza pokúšal podpísať, všetci vieme, ako to napokon dopadlo. Inak, vedeli ste, že Liverpool mal pred zhruba 20 rokmi záujem aj o Paula Gascoigna? Vtedy ale hráča požiadal, aby ešte rok vydržal (kvôli financiám, ktoré vtedy neboli), čo ale niekdajší reprezentant Albiónu nevydržal a jeho kroky smerovali inam – do Tottenhamu, kde si mohol zakotkodákať s miestnymi sliepkami.

Okrem hráčov sa s pôsobením na AR spomínali aj manažéri. A nie hocijakí. Tesne pred odchodom Gérarda Houlliera to boli Benítez a Mourinho, aby sa napokon nástupcom Francúza stal Raafa Rafael, pričom Portugalčan si renomé po FC Porto urobil v Chelsea, milánskom Interi a aktuálne aj v Reale Madrid.

O pár rokov neskôr, konkrétne o šesť, sa s LFC spájal aj Didier Deschamps, ten ale dal radšej prednosť práci v Marseille, ako by sa mal hnať do neistoty, ktorá ešte v lete 2010 na Anfielde vládla.

Aké by to bolo s týmito hráčmi?

Je to samozrejme o vkuse, či by sa vyššie spomínaní futbalisti či manažéri fans The Reds páčili, ono si ale pred posudzovaním treba najprv odbúrať práve tie sympatie či nesympatie, ktoré si už stihli za ten čas vystavať. Na druhej strane by ale bolo určite zaujímavé sledovať, aké by to bolo, keby tím viedol Mourinho či Deschamps a v ofenzíve kombinovali Walcott s C. Ronaldom, ešte skôr Figo a ešte ešte skôr Gascoigne. Môžeme si len predstavovať, aká by bola spolupráca Barryho so Gerrardom.

Predpoklad je ale taký, že by sa spomínané mená mali chytiť, aj keď, jeden nikdy nevie.

Čo sa týchto spomenutých futbalistov týka, tak kvalita je daná. Ich talentom, výkonmi, resp. stabilitou ich výkonov. To, aké by to bolo, keby vedenie v danom momente bolo o čosi menej neschopné, sa už ale nedozvieme, nateraz platí, že LFC potrebuje kvalitným ekonomickým zázemím a zreálnením vyšších ambícií pritiahnuť záujem zvučných mien.

Adam, Henderson, Downing, Enrique sú síce fajn, myslím, že v konečnom dôsledku môžeme byť radi, že ich máme, ale tím potrebuje v prvom rade rozdielových hráčov typu Suárez. A tí sa budú do Liverpoolu hnať len vtedy, keď budú vidieť, že je tu ambiciózny tím. V skutočnosti, nie na papieri či v internetových diskusiách.