Nešťastie v Hillsborough očami Nicka Hornbyho

Nick Hornby vo svojej knihe Futbalová horúčka venuje okrem iného aj priestor nešťastiu na Hillsborough. Pohľad fanúšika, ktorý sám podobnú situácií bez tragických následkov zažil, nám približuje situáciu v anglickom futbale na prelome 80. a 90. rokov a dôvody, ktoré k sheffieldskej tragédii viedli.

Práve dnes (streda 15.4. 2015) si pripomíname 26. výročie tragédie v Hillsborough. Udalosti, pri ktorej prišlo o život 96 fanúšikov Liverpoolu, a ktorá výrazne ovplyvnila smerovanie anglického futbalu. Veľkých doznali najmä štadióny, ktoré sa stali pohodlnejšími a hlavne bezpečnejšími.

Nie je to tak dávno, čo som sa dostal ku knihe Futbalová horúčka od Nicka Hornbyho. Je to akási spoveď anglického spisovateľa a horlivého fanúšika Arsenalu, ktorá vyšla už v roku 1992. Nick sa v nej snaží vysvetliť svoj vzťah k Arsenalu a futbalu ako celku, no takisto zachytáva v niekoľkých kapitolách tragédiu pri semifinále FA Cupu medzi Liverpoolom a Nottinghamom Forest.

---

Spomíname na tragédiu v Hillsborough

---

Rozhodol som sa priblížiť vám niektoré pasáže, pretože je to zaujímavý pohľad človeka zo začiatku 90. rokov, ktorý v tom období robil presne to, čo 96 obetí sheffieldského nešťastia – miloval futbal, svoj tím, navštevoval jeho zápasy doma i vonku a veril systému, ktorý v tých časoch v anglickom futbale panoval.

FOTO: Nick Hornby, fanúšik Arsenalu a autor knihy Futbalová horúčka

Súčasť hry

I Nicka samotného podobná situácia, aká nastala 15. apríla 1989, niekoľkokrát postretla, no s tým rozdielom, že k žiadnej tragédii nedošlo. Napríklad v úvodnom domácom zápase proti Southamptonu v auguste 1980, kde sa zišlo viac ako 40 tisíc ľudí.

„A niekto niečo pokazil – snáď neotvorili dosť turniketov alebo polícia kašľala na to, aby regulovala postup, čo ja viem – a pred vstupom z Avenell Road nastala desivá tlačenica. Mohol som sa prestať opierať oboma nohami o zem a napriek tomu by som zostal visieť v dave. A v jednu chvíľu som musel vytiahnuť ruky nad hlavu, aby som získal o máličko viac miesta a a päste sa mi stále nezarývali do pŕs a do brucha.

Nebolo to nič zvláštneho, všetci fanúšikovia sa už niekedy dostali do podobných situácií, kedy to na chvíľu vyzeralo zle. Spomínam si ale, ako som lapal po dychu, keď som sa dostal ku koncu zástupu (bol som tak priškrtený, že som sa nedokázal patrične nadýchnuť), čo znamená, že to bolo o niečo horšie ako zvyčajne. Keď som konečne prešiel turniketom, posadil som sa na okamih na schod, než som sa spamätal a všimol si, že veľa ľudí sa zariadilo podobne.

Vtip je v tom, že i napriek tomu som veril systému: vedel som, že na smrť ma jednoducho utlačiť nemôžu, pretože nič podobného sa na futbale nestalo. No prosím, Ibrox, ale to bolo niečo iné, to bolo desivá zhoda náhod a navyše to bolo v Škótsku pri zápase Celticu a každý vie, že tie sú obzvlášť problémové.

Kdeže, v Anglicku sa nájde vždycky niekto, kto vie, čo robí, a potom tu bol na obranu proti pred podobnými nehodami systém, i keď nám nikto nikdy nevysvetlil, v čom spočíva. Snáď sa mohlo zdať, že kluby aj polícia sem tam až príliš ťahajú čerta za chvost, ale to len preto, že sme dostatočne nerozumeli tomu, ako to majú zorganizované.

V tej mele na Avenell Road sa niektorí ľudia veselo smiali, a keď z nich dav žmýkal vzduch, robili srandovné ksichtíky, akože sa dusia. Smiali sa, pretože pár metrov od nich boli ľahostajní strážnici a jazdní policajti a oni vedeli, že v ich blízkosti im nič nehrozí. Ako by mohol niekto umrieť, keď je pomoc po ruke?

Ja som si ale na to popoludnie spomenul o deväť rokov neskôr, krátko po tragédi na Hillsborough, a takisto som naň myslel počas mnohých ďalších popoludní a večerov, keď sa mi zdalo, že je na štadióne nejako veľa ľudí alebo ak bolo obecenstvo rozmiestnené príliš nerovnomerne.

Napadlo mi, že v ten večer som mohol umrieť a že i v pár ďalších prípadoch som bol smrti bližšie, než by som sa odvažoval čo i len pomyslieť. Takže žiadny plán tu predsa len nebol: naozaj sa celú tú dobu len spoliehali, že to nejako dopadne…“

Na ihrisku

V kapitole, ktorá s odohráva o dva roky neskôr, sa Nick vracia k futbalovému násiliu tej doby. Porovnáva ho z bitkami z rokov sedemdesiatych, ktorých podľa jeho skúseností bolo viac, ale tie zo začiatku rokov osemdesiatych označuje ako „nepredvídateľnejšie a hnusnejšie“. A pokračuje…

„Jedného krásneho rána roku 1982 som vzal Rayovho syna Marka, v tej dobe tínedžera, na Highbury na zápas s West Hamom. Neznesiteľne mazácky som mu vysvetlil, ako a kde nastanú problémy, ak nejaké nastanú.Ukázal som mu horný roh Severnej tribúny a povedal som mu, že tam pravdepodobne budú fandovia West Hamu, bez farebného odlíšenia, ktorých buď obkľúči polícia, alebo ktorí sa pokúsia prebojovať až pod striešku a vyhnať odtiaľ masy fanúšikov Arsenalu. A že preto sme tu v dolnom ľavom rohu, kde stávam už roky, v bezpečí. Mal som pocit, že mi je za výklad a ochranu patrične vďačný.

Skúseným zrakom som prešiel tribúnu a mohol som mu zaručiť, že tu nie sú žiadni fanúšikovia West Hamu. A tak sme sa posadili a dívali sa. Asi tak tri minúty po výkope sa priamo za nami ozvalo desivé hulákania a tie otrasné, príznačne tlmené zvuky topánok dupajúcich po džinovine. Ľudia za nami sa vrhli vpred a my sme zistili, že nás tlačia k trávniku.

Na to sa ozval ďalší rev, my sme sa obzreli a uvideli sme zdvíhajúce sa oblaky hustého žltého dymu. „Slzný plyn, kurva!“ zakričal niekto, a hoci to, našťastie, slzný plyn nebol, stačil ten poplašný výkrik spôsobiť paniku.

Na Severnú tribúnu teraz prúdilo toľko ľudí, že nás to hnalo až dolu k malej stene, oddeľujúcej nás od ihriska, a tak sme nakoniec nemali na výber: Mark, ja a stovky ďalších sme ju preskočili a vstúpili sme na posvätný trávnik práve v momente, keď sa West Ham chystal zahrávať rok.

Chvíľu sme tam postávali a skôr než čokoľvek iného sme cítili pýchu, že sme v zápase prvej divízie v blízkosti pokutového územia. Potom rozhodca zapískal a odvolal hráčov. A to bol viacmenej koniec našej účasti na tomto incidente. Všetkých nás odprevadili po dlhšej strane ihriska až k tribúne Pod časomierou a odtiaľ sme v dôkladne zašliapnutom tichu dopozerali zbytok zápasu.

Je tu ale jedna príšerná a desivá irónia. Na Highbury nie je žiadny obvodový plot. Ak by tam nejaký bol, dostali by sme sa my, koho dav hnal k ihrisku, do vážnych problémov. Pár rokov na to, keď sa hralo na ihrisku Arsenalu semifinále Anglického poháru medzi Evertonom a Southamptonom, vybehlo pár stoviek debilných fanúšukov Evertonu na trávnik po tom, čo dal ich tím krátko pred koncom víťazný gól. A FA rozhodla (aj keď si to potom zasa rozmyslela), že Highbury sa už na semifinále používať nebude, len ak by klub zatvoril fanúšikov za ploty. Klub, nech mu je večná sláva, to odmietol (ak necháme stranou bezpečnostné aspekty, prekáža to takisto vo výhľade), hoci následkom toho prišiel o peniaze.

Zato na Hillsborough ploty boli, a tak bol štadión až do roku 1989 braný na tieto zápasy ako vhodný. A práve v semifinále medzi Liverpoolom a Nottinghamom Forest zomreli všetci tí ľudia. Zabilo ich oplotenie, práve to, vďaka ktorému sa tam mohlo hrať, pretože nemohli utiecť na trávnik a vyhnúť sa utlačeniu…“

Hillsborough

V deň hillsboroughskej tragédie sedel Nick na Highbury a sledoval zápas proti Newcastlu. „Okolo ľudí, ktorí si vzali rádiá, sa šírili rečí, ale nič podstatné sme nevedeli až do polčasu, keď nehlásili žiadne skóre v zápase medzi Liverpoolom a Nottinghamom Forest, a ani potom nikto netušil, do akých obludných rozmerov tá udalosť prerástla.

Ku koncu nášho zápasu, otravného a roztržitého víťazstva 1:0, už všetci vedeli, že zomrelo niekoľko ľudí. A tí, čo boli na významných stretnutiach na Hillsborough, dokázali odhadnúť, kde na štadióne k tragédii došlo. Lenže koho z tých, ktorí o futbale rozhodujú, tieto fanúšikovské vedomosti niekedy zaujímali?

Keď sme sa dostali domov, už bolo jasné, že to nie je jedno z mnohých nešťastí, kedy o život prídu jeden dvaja nešťastníci, čo všetky príslušné úrady a organizácie berú celkom zľahka, ako jedno z rizík zábavy. Počet mŕtvych stúpal každou minútou – sedem, potom pätnásť, potom cez päťdesiat a nakoniec deväťdesiat šesť – a človek si uvedomoval, že ak niekomu zostala aspoň štipka zdravého rozumu, nič už nebude vo futbale ako predtým.

Nie je ťažké pochopiť, prečo príbuzní obetí chcú, aby sa príslušníci juhoyorkshirskej polície postavili pred súd: ku katastrofe viedol ich chybný úsudok. Ale hoci je jasné, že vtedy to polície otrasne zbabrala, bolo by nepekne pomstychtivé obviňovať ich z čohokoľvek horšieho ako práve z neschopnosti.

Smutné zamyslenie sa

Málokto z nás má to nešťastie, že profesionálne chyby v jeho práci môžu zaviniť niečiu smrť. Na Hillsborough polícia nemohla zaručiť bezpečnosť nikdy, bez ohľadu na to, koľko brán otvorila alebo neotvorila; to nemôže žiadna polícia na žiadnom futbalovom štadióne po celej krajine.

Mohlo sa to stať kdekoľvek. Mohlo sa to stať i na Highbury – trebárs na betonových schodoch vedúcich z našej Severnej tribúny na ulicu (a aby si to človek predstavil, nepotrebuje mať práve bujnú fantáziu); alebo sa to mohlo stať i na Loftus Road, kde sa tisícky fanúšikov môžu dostať do sektoru hostí len cez kaviareň.

Potom by sa vyšetrovalo, písali by sa rozbory do novín, po prstoch by dostala polícia, uvádzači, opití fanúšikovia, kdekto. To by ale nebolo poctivé, obzvlášť ak to celé spôsobila tak smiešna úvaha.

A čo bolo tou úvahou? To, že futbalové štadióny, vo väčšine prípadov postavené pred sto rokmi (58 ročný štadión Norwichu City je najmladší v prvej divízii), môžu pojať medzi pätnástimi a šesťdesiatimi troma tisíckami divákov tak, aby neprišlo k úrazu.

Len si predstavte, ako sa do veľkého obchodného domu snaží napchať celé obyvateľstvo menšieho mesta (v mojom rodnom meste žije asi 50 tisíc ľudí) a máte slušnú predstavu tom, ako tá úvaha bola zúfalá. Tí ľudia postávajú v davoch po desať dvanásť tisíc na strmých a niekedy už dosť rozdrvených stupňoch, ktoré sa síce rekonštruovali, ale v zásadných veciach sa za sedemdesiat rokov nezmenili.

Bezpečne tu v žiadnom prípade nebolo ani v dobách, keď ľudia vyhadzovali do vzduchu jedine tak baretky: na štadióne Brunden Park v Boltone prišlo v roku 1946 o život tridsaťtri ľudí, pretože sa zrútili zátarasy. A katastrofa v Ibrox v roku 1971 bola na tom mieste už druhá.

V dobe, keď sa futbal stal aj zámienkou pre vojny medzi zločineckými partami, sa skôr ako bezpečnosť stala prioritou akási futbalová verzia politiky zadržovania (naše staré známe ploty okolo hracej plochy), sa veľká tragédia musela udiať celkom nevyhnutne.

Varovanie Ibroxu nezabralo

Ako si vôbec niekto mohol myslieť, že to nejako skončí? Keď vám prišlo cez šesťdesiat tisíc ľudí, nedalo sa robiť nič iné ako zatvoriť brány, poprosiť všetkých, nech sa potlačia a potom sa veľmi, ale veľmi usilovne modliť.

Katastrofa v Ibroxe v roku 1971 bola otrasným varovaním, ktoré nikto nevzal na vedomie: mala i svoje špecifické príčiny, ale hlavným vinníkom bolo bez pochyby to, ako sme si zvykli chodiť na futbal: v príliš veľkých počtoch na príliš staré štadióny.

Tie štadióny vybudovali pre generáciu fanúšikov, ktorí nechodili autami, ba dokonca ani nijak mimoriadne nespoliehali na verejnú dopravu, a preto sa ich starostlivo umiestnili do stredu obytných štvrtí s úzkymi uličkami a radovými domčekmi. Dvadsať tridsať rokov na to sa začali dramaticky rozvíjať spádové oblasti a ľudia sem zrazu dochádzali zo vzdialenosti tridsiatich či štyridsiatich kilometrov, ale inak sa nič nezmenilo.

To bola pravá doba, aby sa postavili nové štadióny za okrajom mesta, s dobrým parkovaní a zlepšenými bezpečnostnými opatreniami. Zbytok Európy sa podľa toho zariadil, a tak sú štadióny v Taliansku, Španielsku, Portugalsku a Francúzku väčšie, lepšie a bezpečnejšie.

Ako je ale príznačné, v našej krajine, ktorej infraštruktúra sa konečne začala rozpadať, to nikoho nepálilo. Tu stále desiatky tisíc fanúšikov liezli stiesnenými točenými tunelmi, ľudia parkovali v dvoch radách v pokojných a úzkych vedľajších uličkách – a futbalové úradníctvo si šlo ďalej to svoje, ako by sa nezmenilo vôbec nič: chovanie ľudí, fanúšikovská základňa, spôsob prepravy, ba ani stav samotných štadiónov, ktoré rovnako ako my ľudia v druhom polstoročí začali vyzerať akosi z formy.

Mohlo a malo sa toho urobiť veľmi veľa, ale neurobilo sa nikdy nič, a tak sme sa všetci len lopotili nad úhorom ďalej a ďalej, celé storočie, až k Hillsborough. Hillsborough bol od konca vojny štvrtým veľkým futbalovým nešťastím v Británii, z toho tretím, pri ktorom sa akosi prestalo dariť zvládnuť dav a väčší počet ľudí bol utlačený na smrť.

Chyba len na strane policajnej zložky?

Bolo to ale prvé nešťastie, pri ktorom sa príčiny objavili v niečom inom ako len v smole. Takže áno, ak chcete, pokojne môžete mať za zlé polícii, že otvorila zlú bránu v zlý okamih, ale podľa môjho názoru to znamená byť úplne vedľa.

Ako je všeobecne známe, Taylorova správa – myslím, že celkom správne – doporučila, aby boli všetky štadióny výhradne s miestami na sedenie. Samozrejme, to prináša zasa iné nebezpečenstvá, trebárs hrozbu, že by sa mohol opakovať požiar z Bradfordu (vtedy ľudia umierali len preto, že usporiadatelia nechali pod sedačkami nahromadiť horľavé odpadky).

A sedadlá samotné by nemuseli výtržníkov vôbec zastrašiť, ba keby sa kluby chovali príliš hlúpo, mohli by ich priživiť. Sedadlá sa dajú použiť ako zbrane a dlhé rady sediacich ľudí môžu brániť polícii v zásahu, ak vypuknú nepokoje.

Avšak vďaka miestam k sedeniu budú mať kluby lepší dohľad nad tým, akí ľudia v akom sektore sedia. Hlavné ale je, že pokiaľ kluby zavedú do praxe doporučenie sudcu Taylora, minimalizuje sa možnosť toho, že by zasa niekto zomrel tak, ako tí na Ibroxe a Hillsborough. A pokiaľ môžem súdiť, na tom predsa záleží najviac…“

Následne autor rozoberá názory fanúšikov a niektorých klubov na Taylorovu správu. Snaží sa vyvrátiť ich argumenty o tom, prečo by štadióny nemohli byť rekonštruované. Pochopiteľne, išlo najmä o financie. Napokon sa správa uviedla do praxe, takže všetky anglické štadióny mali a majú výhradne miesta na sedenie.

Okrem futbalu nikdy na ničom nezáleží

V závere kapitoly venovanej výsostne Hillsborough a dôsledkom tohto nešťastia sa Nick Hornby znova ocitá na štadióne Arsenalu:

„Prvého mája, dva týždne na to, hral Arsenal prvý zápas po nešťastí, doma na Highbury s Norwichom. Bolo nádherné sviatočné popoludnie a Arsenal hral priam výborne a vyhral 5:0; všetkým, vrátane mňa, v ten deň pripadalo, ako by so svetom bolo všetko viacmenej v poriadku.

Doba smútku skončila, boli tu i televízne kamery, vykulo slniečko, Arsenal strieľal góly ako na bežiacom páse… po prázdnote uplynulých dvoch týždňov získal ten zápas slávnostný ráz. Slávnosť to bola unavená a utíchnutá, ale predsa len to slávnosť bola a teraz, s odstupom, sa do zdá byť naozaj bizarné.

Na čo sme to popoludnie všetci mysleli? Na to, ako sa stretnutie Forrestu s Liverpoolom pre boha živého znova odohrá? Svojim spôsobom to všetko patrí k sebe. Išiel som na zápas Arsenalu s Norwichom a veľmi sa mi ten zápas páčil, a to z rovnakých dôvodov, z akých som po bruselskej tragédii dosledoval finále medzi Liverpoolom a Juventusom.

Okrem toho tie dôvody boli rovnaké, ako tie, kvôli ktorým sa futbal za sto rokov veľmi nezmenil: zápal, ktorý hra vyvoláva, pohlcuje všetko, všetko vrátane ohľadov na zdravý rozum.

Ak je možné ísť na futbal a baviť sa ním šestnásť dní po tom, čo na inom zápase zomrelo skoro sto ľudí – a ono to možné je, sám som to urobil a urobil som to i napriek čerstvo nadobudnutému realizmu – potom snáď bude o niečo jednoduchšie pochopiť kultúru a okolnosti, ktoré umožnili, aby sa niečo podobné stalo. Okrem futbalu nikdy na ničom nezáleží.“

 

zdroj: Nick Hornby: Futbalová horúčka