V rozhovore pre LFC Magazine prezradil ako správne vyslovovať jeho meno, čo rozpráva Luis Suárez o fanúšikoch a prečo je pripravený zvládnuť náročnú Premier League....

Ak existuje miesto na svete, s výnimkou Talianska, kde sa považuje bránenie za umenie a nie nutnosť, tak je to určite na brehu rieky Rio de la Plata.

Začalo sa to niekedy okolo roku 1950 v Argentíne, vo futbalových časoch, keď zápasy pravidelne končievali vysokým skóre na oboch stranách ihriska, útočný futbal a útočníci vládli futbalovému svetu, boli samozrejme aj najodmeňovanejšími hráčmi.

Všetko však trvalo do čias kým v prístavnom meste La Plata v klube Estudiantes neoslavovali víťazstva vďaka tvrdej disciplinovanej defenzíve.

V šesťdesiatych rokoch stopéri Estudiantes Ramon Aguirre Suarez a Raul Madero, zdvorilí a očarujúci mimo ihriska, boli notoricky známi nekompromisnou obranou voči súperom, zároveň tvrdou dozorcovskou rukou riadili spoluhráčov.

Tento štýl a prístup priniesol úspech, stal sa vzorcom pre celý rad po sebe nasledujúcich manažérov.

Keď v 1968 hral Estudiantes v Interkontinentálnom pohári proti Manchestru United, následky boli po tvrdých obranných zákrokoch hráčov Estudiantes brutálne (dnes 90% z nich by bolo ohodnotené červenou kartou, väčšina boli šmýkačky na zadku s kopačkami smerujúcimi proti súperovi), ale výhra bola najdôležitejšia, vďaka nej si získali rešpekt na svetovej futbalovej scéne.

„Užili sme si túto povesť, ktorá plne definovala našu identitu,“ neskôr hovoril Suarez.

Tieto postoje v srdci hlavného uruguajského mesta prezentoval Jose Santamaria, najviac elegantne pôsobiaci nemilosrdný stredný obranca. Potom ako odštartoval svoju kariéru v Montevideu, prestúpil v 1957 do Realu Madrid, s ktorým následne vyhral tri európske poháre majstrov (dnes Liga majstrov).

Potom nasleduje kroky jeho spoluhráča Alfreda di Stefana, tým, že reprezentuje Španielsko skôr než svoju vlasť.

Hovorí sa, že Santamaria bol ako Paolo Montero v 90. rokoch, o ktorom sa rozpráva, že je to muž, ktorý pohľadom dokáže zmraziť mlieko, ale zároveň jeho majstrovskú ľavú nohu by bolo možné distribuovať so ziskom po celom svete.

Montero navyše prekypoval prehľadom a futbalovým mozgom - dvaja obrancovia v jednom, z ocele zahalení do hodvábu.

Nekompromisný uruguajský kapitán súčasnosti Diego Lugano je ozajstným plášťom reprezentačnej obrany, dokáže to bez kroku navyše, vrodenými vodcovskými vlastnosťami, telegrafným čítaním hry.

Keď Liverpool v roku 2005 prehral finále majstrovstiev sveta klubov so Sao Paulom, počet rohov bol 17-0 v prospech The Reds. Zdalo sa, že Lugano je jediným obrancom brazílskeho klubu, keďže jeho natiahnuté nohy stáli vždy v ceste, keď to nikto nečakal a liverpoolski fanúšikovia už už oslavovali gól.

Idolmi Montero, Lugano a Ayala

Sebastian Coates už ako tínedžer vyrastal s plagátmi Montera, Lugana a Roberta Ayalu, bývalého kapitána Argentíny nalepenými na stenách jeho izby. Tento nový liverpoolsky stredový obranca, ktorý prestúpil do Liverpoolu z Montevidea v posledný deň letného prestupového okna 2011, hovorí, že práve táto trojica prsne vie, aké je to byť obrancom v juhoamerickej časti sveta.

„Pre mňa je Montero jeden z najlepších obrancov sveta, akých som kedy videl. Montero napísal históriu, čo potvrdzuje aj zoznam spoluhráčov svetovej extratriedy hrajúcich po jeho boku v Juventuse, spomeniem mení ako Ciro Ferrara, Lillian Thuram a Fabio Cannavaro. Menný zoznam hovorí sám za seba, navyše s nimi vyhral, čo sa vyhrať dalo. Pre niekoho ako ja bol mega inšpiráciou.“

Coates je momentálne rovnocenným partnerom Lugana v uruguajskej reprezentácii. Vysvetľuje pomaly, jasne, ohľaduplne, gestikulujúc obomi rukami, snažiac sa čo, najcitlivejšie vyjadriť.

„Keď sa ohliadneš za Luganovou kariérou, všade kde bol, sa stal kapitánom a vodcom tímu, fanúšikovia ho milujú srdcom. V Sao Paule, vo Fenerbahce a som si istý, že bude idolom aj v Paris Saint-Germain. On reprezentuje históriu dnešného stredového obrancu od rieky Rio de la Plata.“

Keď v júli, Uruguaj po rozstrele zo značky 11-metrových kopov porazil hostiteľa Argentínu na Copa America, sa ukázalo, že vo futbale okrem individuálnej zručnosti a tímovej taktiky, to čo robí tím úspešným je bojovnosť a oduševnenosť.

Dôkazom je spomínané víťazstvo viac ako hodinu oslabeného Uruguajského tímu, bez vylúčeného Diega Pereza. V defenzíve Uruguaja hudobne opísane, vydával starú dobrú pesničku o strategickej a trpezlivej obrane. Jej zvuk odolával útokom, atakom, na čele, ktorých stál sám Lionel Messi. Suspendovaný Coates sledoval zápas z hľadiska ako fanúšik.

„Diego urobil to, čo musel robiť pri bránení, ostal v pokoji, čo pomáhalo tímu. Jeho vplyv bol kľúčový.“

„Kedykoľvek hrám za reprezentáciu, počujem hlasy, názory fanúšikov prirovnávajúcich a porovnávajucich mňa s Diegom. V prvom rade je to pocta, česť a psychická podpora v mojom raste, veď on je kapitánom nášho tímu a jeho dlhoročnou oporov. Hlavne vyvoláva nemalý rešpekt u každého, ak stojí na trávniku, či s ním alebo proti.“

„Aj napriek tomu, že sme boli rozdielni, my veľmi pomohol, pochopiť hru lepšie, z iných pohľadov, stať sa lepším futbalistom, a pri tom ma neobmedzoval, nedirigoval, jednoducho ma nechal rásť popri ňom.“ Coatesovo detstvo v Montevideu bol pokojné, otec pracoval na Daňovom úrade, mama ako fyzioterapeutka, nemal inú starosť, len navštevovať školu a venovať sa koníčku, v jeho prípade futbalovej lopte.

Fanúšik Nacionalu

Takže futbal bol jeho život a klub, ktorému fandil? Nacional.

„V Uruguaji je buď Nacional, alebo Peňarol. Moja rodina fandila Nacionalu, mal som šťastie, bol to klub, ktorý mladým dával príležitosti.“

V jedenástich Coates podpísal Nacionalu a už v osemnástich mal zápis v prvom tíme.

„Klub ma najlepšiu možnosť, ako bezpečne prežiť, vychovávať nádejných talentovaných hráčov a predávať ich, spomeniem, okrem Luisa Suáreza napr. Nicolasa Lodeira /4mil libier - Ajax/, nevyzerá to navonok ako super obchod, ale nemáme toľko peňazí na investície ako napr. brazílske kluby, a ako európske už vôbec nie, ale predajom hráčov získavame prostriedky na chod klubu, a hlavne na výchovu mladých hráčov.“

„Viem o čom hovorím, bez Nacionalu, by som dnes neobliekal LFC dres.“

Coatesov rast dosiahol vrchol, keď pomohol Nacionalu do semifinále v Copa Libertadores 2009.

O šesť mesiacov neskôr jeho výkon v tej istej súťaži proti Banfieldu privolal snáď všetkých skautov z Európy. Vsietil otvárací gól a spečatil víťazstvo druhým presným zásahom.

„Keď hráte na ihrisku súpera v nepriaznivom prostredí, proti tímu s nečitateľnou taktikou, rozdielnym myslením, herne vyrastieš. Je tam neskutočné množstvo vecí, ktoré ťa naučia, čo je futbal, môžeš vyhrať aj prehrať za 90 minút.“

Coates chýbal na MS 2010, kde Uruguaj došiel až do semifinále, aj napriek tomu, že bol nominovaný na úspešný play off zápas proti Kostarike. Túto smolu si vynahradil toto leto, kedy pomohol svojej krajine získať 15. titul na Copa America.

„Tento moment si budem pamätať do konca môjho života,“ hovorí Coates. „Aj keď si veľmi dobre uvedomujem, že ma čakajú nové výzvy.“

Liverpool FC ako výzva

Potom ako získal ocenenie pre najmladšieho hráča na turnaji, bolo viac než jasné, že sťahovanie do nového klubu v Európe je otázkou pár dní. Mohol sa presťahovať do Španielska, alebo Talianska, krajín s podobným životným štýlom a kultúrou, napriek tomu sa tak nestalo a vybral si Liverpool.

„Najatraktívnejším ťahákom pre mňa bola výzva odísť do neznámeho prostredia a veľkého klubu, urobiť si tam dobré meno. V mojej krátkej kariére som mal veľa šťastia, že som hral za Nacional, hral Copa Libertadores, vyhral Copa America."

"V krátkom časovom úseku som získal veľa tímových úspechov, aj osobných ocenení. To všetko som dosiahol na miestach, kde som sa cítil ako doma. Teraz som tu, v rozdielnej krajine, v rozdielnej lige, s novými spoluhráčmi, zloženie tímu, je taktiež rozdielne od môjho predošlého pôsobiska. Najlepší hráči sú úspešní, nech idú kamkoľvek. Som rozhodnutý stať sa dôležitým, významným článkom novej lepšej budúcnosti klubu.“

Sebastian pokračuje: „Záleží od sily osobnosti ako sa adaptuje. Lucas je ako ja, z Južnej Ameriky sa presunul priamo do veľkého klubu v Európe. Veľmi dobre si uvedomujem, že to je obrovský skok a chvíľku potrvá, kým budú veci pre mňa ľahšie, ale bez obetí v živote, by človek nedosiahol celkovo v živote nič. Keď prejdeš zložitým obdobím, posilní ťa to a dozrievaš. Dúfam, že si na nové miesto zvyknem veľmi rýchlo a prinesiem pozitívny efekt do tímu.“

Coates priznáva, že vplyv krajana Suáreza bol rozhodujúci pri rozhodovaní. „ Pomohol mi z profesionálneho hľadiska. Vedel som o histórii klubu, úspechoch v európskych pohároch, ale on mi vysvetlil povahu fanúšikov, ich postoj ako zaobchádzajú s hráčmi. Keď si navyše hľadal klub známy po celom svete, klub s históriou ako tento, bolo možné ísť niekam inam?“

Inšpirovala ho tiež rýchla Suárezova adaptácia na anglický futbal.

„Útočníci rozhodujú zápasy gólmi, ak sa im to podarí rýchlo po prechode do nového klubu, robí to život omnoho ľahším. Futbal je o tom, že si ho treba užívať a potom je všetko mimo ihriska jednoduchšie. Luis je v tomto charakteristický, vždy a všade sa usadil veľmi rýchlo ,je veľmi vášnivým futbalistom, každý zápas hrá ako keby bol posledný.“

„Luis je jedným z najmenej sebeckých hráčov, s ktorými som kedy zdieľal rovnakú šatňu. Mimo ihriska je veľmi priateľsky a ochotný vždy pomôcť.“

Coates sa zúčastnil zápasu so Stoke City, ako nevyužitý náhradník.

„Pri sledovaní zápasu som si pripadal ako v uruguajskej lige, nevidel som žiadny rozdiel v hre Stoke. Kombinácia fyzického a takticky organizovaného futbalu je pre všetky tímy prirodzenou. Ale taký je aj Jamie Carragher, ktorý reprezentuje všetko dobré spojené s menom klubu a keď s ním trénuješ, uvedomuješ si, aký dôležitý je pre tím, jeho organizácia, on veľmi dobre rozumie hre. Z mnohých uhlov pohľadu jeho výkony sú rovnaké ako u juhoamerických obrancov, a hlavne bojuje vždy až do úplného konca.“

zdroj: LFC Magazine